Agorafóbia je strach byť sám na miestach, odkiaľ je obtiažny útek do bezpečia, alebo je ťažké získať pomoc v prípade, že postihnutý zažije nevoľnosť, alebo panický záchvat. Tento strach je mimo bežnú kontrolu a vede k rigidnému vyhýbaniu sa ohrozujúcim situáciám. Agorafóbia je pokladaná za najviac handicapujúcu fóbiu, pretože výrazne obmedzuje schopnosť človeka fungovať v práci, starať sa o rodinu a obmedzuje jeho možnosti napĺňať svoj život. Typické charakteristiky agorafóbie sú nasledujúce:

• strach prebývať na miestach, odkiaľ nieje možný útek v prípade nevoľnosti, alebo panického záchvatu, alebo kde nieje dostupná pomoc
• vyhýbánie sa týmto miestam
• nevoľnosť, úzkosť až panický záchvat pri expozícii obávanej situácii s typickým vegetatívnym prejavom

• Dopravné prostriedky (metro, vlak, autobus, električka, výťah, lietadlo, pohyblivé schody a chodníky, lode)
• Nakupovanie (obzvlášť obchodné domy, samoobsluhy)
• Voľné priestranstvá (námestia, parkoviská, ihriská)
• Široké ulice
• Sály (kiná, reštaurácie, výstavy, koncertné sály, divadlá, skladiská, štadióny)
• Tunely, podchody, mosty, viadukty
• Pobývať mimo domova
• Zostať sám/sama doma
• Čakanie v rade, dave, na zastávke
• Dopravná zápcha
• Les, priehrada, neznáme či osamelé miesta, bez telefónu

Agorafóbia obmedzuje fungovanie v sociálnych a pracovných situáciách a ťažko zasahuje aj rodinu postihnutého (Markovitz a spol. 1989).

Celoživotná prevalencia agorafóbie je podľa rôznych prác od 0,6% do 6 % populácie. Býva asi 2-3x častejšia u žien než u mužov. Obvykle začína v mladšom dospelom veku, medzi 25-30 rokom života. Komorbidita s panickou poruchou je vysoká, podľa populačných štúdií v 50 % prípadov, u liečených pacientov až v 75 % prípadov.

muži 3,5%
ženy 7,0%

muži 2,0%
ženy 5,0%

muži 1,7%
ženy 3,8%

muži 1,3%
ženy 3,2%

Diagnostické kritériá MKCH-10 pre agorafóbiu pomerne jasne vymedzujú túto poruchu medzi úzkostnými poruchami. Pacienti s agorafóbiou sa vyhýbajú situáciám, kde by bolo ťažké získať pomoc. Preto preferujú sprievod blízkej osoby, príbuzných a priateľov, kedykoľvek sa takejto situácii majú vystaviť. V ťažších prípadoch bez sprievodu nevyjdú zo svojho obydlia vôbec.

(1) pobyt v dave
(2) pobyt na verejnom priestranstve
(3) cestovanie bez sprievodu
(4) opustenie domova

V záťažovej situácii sa musí aspoň raz spoločne vyskytnúť najmenej dva príznaky úzkosti, pričom jeden z nich musí patriť do skupiny príznakov vegetatívneho podráždenia:

(1) palpitácia, alebo búšenie srdca, alebo zrýchlený pulz,
(2) potenie,
(3) chvenie alebo tras,
(4) sucho v ústach,

(5) obtiažne dýchanie,
(6) pocit zadúšania sa,
(7) bolesti nebo nepríjemné pocity v hrudníku,
(8) nauzea nebo brušná nevoľnosť (napr. nepokoj, vírenia v bruchu),

(9) pocit závrate, nepokoja, mdloby, točenie hlavy
(10) pocity, že objekty nie sú reálne (derealizácia),alebo že jedinec je mimo, "nieje tu skutočne" (depersonalizácia),
(11) strach zo straty kontroly, "zošalenia", straty vedomia,
(12) strach zo smrti

(13) návaly tepla alebo chladu,
(14) pocity znecitlivenia alebo mravenčenia

Vyhýbanie sa alebo úzkostné príznaky spôsobujú výraznú emočnú nepohodu a jedinec si uvedomuje, že tieto pocity sú prehnané alebo nezmyselné.Príznaky sú obmedzené na obávané situácie, alebo sa v nich prevažne vyskytujú, alebo pri ich očakávaní.Najbežnejšie užívané vylučovacie kritéria: Strach alebo vyhýbanie sa (kritérium A) nie sú výsledkom bludov, halucinácií alebo iných porúch, ako sú organické duševné poruchy, schizofrénia a príbuzné poruchy, poruchy nálady nebo obsedantno kompulzívna porucha, ani dôsledkom v spoločnosti sa tradujúcich povier.Prítomnosť alebo chýbanie panickej poruchy (F41.0) pri väčšine agorafóbických situácií môže byť špecifikovaná použitím piateho kódového čísla:

F40.00 Bez panickej poruchy

F40.01 S panickou poruchou

Agorafóbia začína obvykle v priebehu tretieho decénia, zriedka po 45. roku života. Môže sa však objaviť kedykoľvek v priebehu života. Priebeh neliečenej poruchy býva chronický a vlnovitý. Asi u 30-40% postihnutých v priebehu rokov príznaky úplne ustúpia, asi u 50 % zostávajú dlhodobo príznaky, ktoré handicapujú len ľahko a u 10-20 % sa stav udržuje roky a vede k invalidite. Úspešnosť pri adekvátnej liečbe je vysoká a dosahuje až 60-90% vyliečení. Relapsy po vysadení medikácie sú však veľmi časté, behom roka sa objavia nové príznaky až u 40-60% pacientov. Po úspešnej psychoterapii sú relapsy významne menej časté, objavujú sa v 10-15% (Barlow 1997, Shear 1997).

Psychosociálnymi dôsledkami agorafóbie sú často strata zamestnania, manželské problémy, finančné problémy a sexuálny nesúlad. Hlavným zdravotným rizikom je rozvoj depresívnych epizód a závislosti na návykových látkach, čo výrazne zvyšuje riziko suicídia.

Adekvátna liečba prináša väčšine postihnutých dramatické zlepšenie. Na symptómovej úrovni sú najviac účinné súčastné možnosti farmakoterapie a kognitívno behaviorálnej terapie (viď prehľady: APA 1998, Barlow a Brown 1996, Ballanger a spol. 1996, Kaplan a Sadock 1998, Shear 1997). Rodinná a skupinová psychoterapia však môžu veľmi pomôcť v rehabilitácii, pretože celková sociálna situácia pacientov býva zložitá a rodina je často významne zasiahnutá (Kaplan a Sadock 1998). Dynamické psychoterapie sú indikované hlavne pri komorbidnej poruche osobnosti.